Sociálne učenie Cirkvi – je samostatná teologická disciplína. Svoje korene má v 19. storočí. Zbedačovanie robotníkov, ktoré nastalo s prudkým rozmachom industrializácie bolo pre Cirkev výzvou, aby odpovedala na takzvané sociálne otázky. Pápež Lev XIII. vytvoril svojou encyklikou „Rerum novarum“ 1891 základ pre samotné sociálne učenie Cirkvi, ktoré je dnes označované aj ako kresťanská spoločenská náuka. Nasledujúce encykliky ďalej rozvíjali princípy formulované v tejto encyklike. Základom sú tri princípy: podľa zásady osobnostného princípu sú ľudia na rozdiel od jednostranne individualistických alebo kolektívnych náuk samostatné osobnosti, ktoré sú ale spojené do spoločenstva. Podľa zásady solidarity nesú všetci zodpovednosť jeden za druhého navzájom. Podľa zásady subsidiarity majú jednotlivci alebo malé skupiny na rozdiel od nadradených organizačných jednotiek prednostne právo a povinnosť organizovať si svoje záležitosti samostatne. Popritom sú trvalá udržateľnosť a orientácia na všeobecné dobro nosné stĺpy spoločenskej náuky.
Podrobnejší výklad o sociálnej náuke si môžete prečítať v nasledujúcej prednáške emeritného Prof. Štefana Vragaša
Katolícka sociálna náuka Cirkvi
Cirkev si už od prvopočiatkov svojej existencie všímala sociálne položenie človeka a slúžila ľudskej spoločnosti i na sociálnom poli. Pravda, hlavným poslaním Cirkvi bolo a je sprostredkovať ľuďom nadprirodzený život, večnú spásu. Boh chce spásu všetkých ľudí (1.Tim. 2,4), a preto poslal na svet svojho syna Ježiša Krista, aby svojou smrťou na kríži a svojím zmŕtvychvstaním zaistil všetkým nadprirodzený život, večnú spásu. Cirkev ako nástroj a všeobecná svätosť spásy pokračuje v Kristovom diele vykúpenia. (Porov. Katechizmus kat. Cirkvi, č. 776) No nadprirodzená spása ľudí ako primárne poslanie Cirkvi zasahuje aj do pozemského života človeka a spoločnosti. Sám Kristus hlásajúc evanjelium o Božom kráľovstve a Božej láske k ľuďom, na každom kroku prejavoval sociálne cítenie a starosť o sociálne položenie človeka. Z mnohých miest evanjelia vidno, ako sa Spasiteľ sveta Ježiš Kristus ujímal tých najnúdznejších, bránil ich ľudskú dôstojnosť a práva. Bránil rovnakú dôstojnosť všetkých bez rozdielu, tak mužov, ak aj žien. On nikoho nevylučoval zo svojej Božskej lásky.
Cirkev berúc si príklad od samého Krista, spájala svoju evanjelizáciu so sociálnou starostlivosťou o človeka, aby tak prispela k budovaniu ľudskej spoločnosti podľa Božieho zákona (Gaudium et spes, č. 2). Orientáciu pre sociálnu prax Cirkev nachádza v evanjeliovej blahozvesti. Kristovo evanjelium a život človeka navzájom súvisia. A tak Cirkev v rámci svojej evanjelizačnej a pastoračnej činnosti pomáha riešiť aj problémy a otázky sociálneho života. Cirkev nikdy nestojí mimo spoločnosti, mimo tohto sveta, ale podľa priania svojho Učiteľa má byť v každej dobe “soľou zeme”, “svetlom sveta” (Mt. 5,13-14) pre ľudskú spoločnosť. Činnosť Cirkvi na sociálnom poli patrí k závažným fenoménom jej života, a tak katolícke sociálne učenie má popri náboženskej dimenzii aj sociálnu.
Už v prvých storočiach kresťanstva Cirkev v sociálnej oblasti kráčala v šľapajach Kristovho príkladu; v Kristovi nachádzala motiváciu k činnosti. Apoštoli popri evanjelizácii nestrácali zo zreteľa ani chudobných, ale im venovali potrebnú starostlivosť, a preto si pribrali na pomoc sedem diakonov, určiac im, aby sa starali o grécke vdovy (Skutky apoštolov 6,2-6). Vplyvom Kristovho evanjeliovho posolstva prví kresťania i napriek rozdielnemu sociálnemu pôvodu všetko mali spoločné, predávali majetok, rozdávali ho chudobným podľa potreby jednotlivcov (Sollicitudo rei socialis, č. 33).
Tak v prvých storočiach kresťanstva, ako aj v stredoveku Cirkev spájala svoju evanjelizáciu s charitatívnou činnosťou. Počínajúc štvrtým storočím sa stavali chudobince, sirotince a útulne pre pocestných kresťanov, postupne aj nemocnice, kláštory, školy a univerzity. Všetko to slúžilo po celý stredovek sociálnej starostlivosti a potrebám ľudí. Sociálna starostlivosť o človeka najmä prostredníctvom cirkevných inštitúcií sa v duchu kresťanskej lásky tiahne ako červená niť celými dejinami Cirkvi.
Keď však nastúpil novovek, prišlo k zmenám v živote spoločnosti, čo sa odrazilo i na sociálnom poli. V Európe a sčasti i v Severnej Amerike nastupuje priemyselná revolúcia. Priemysel získaval stále viac pôdu pod nohami a spôsobil hospodárske i spoločenské zmeny. Staré spoločenské štruktúry začali ustupovať a nastupovali nové. Z feudálneho roľníka sa stával robotník, ktorý si hľadal prácu v priemysle. Prejavil sa aj mocný vplyv na rodinu; veľká rodina viacerých generácií žijúcich pospolu sa začala stenčovať. Muži odchádzali za prácou a aj ženy sa stávali robotníčkami. Pokiaľ išlo o pracovný čas, nebol vôbec limitovaný a odmenu za prácu si určoval sám zamestnávateľ. Masa robotníkov bola takto vydaná napospas majiteľom kapitálu. Robotnícka otázka sa stala skutočnou sociálnou otázkou. Medzi zamestnávateľmi a robotníkmi vznikalo napätie. Robotník nevlastnil nič, mal iba svoju pracovnú silu, ktorú ponúkal do služby majetným podnikateľom. Robotníci úplne záviseli od majiteľov kapitálu. Odmeňovanie za prácu nedosahovalo potrebnú existenčnú bázu pre rodinu. Za tvrdých podmienok museli potom pracovať i ženy.
V čase formovania sa priemyselnej spoločnosti vystupuje na scénu aj revolučný marxizmus, ktorý podnecoval robotníkov k revolúcii a k násilnému odňatiu súkromného vlastníctva.
V prvej polovici 19. Storočia bol to biskup Ketteler, ktorý dobre chápal novú hospodársku a spoločenskú epochu. Pustil sa do boja proti žalostnému položeniu robotníctva. Zasadzoval sa za to, aby sa robotníci organizovali, aby tak mohli získať potrebný vplyv v spoločnosti. Pápež Lev XIII. nazval biskupa Kettelera svojím predchodcom. (porov. Zeitgeschichte in Lebensbildern, vyd. J. Aretz, R. Morsey, A. Rauscher; Mainz 1994, s.9)
Významným sociálnym reformátorom v polovici 19. Storočia bol Adolph Kolping, katolícky kňaz (blahorečený pápežom Jánom Pavlom II. 1991). Kolping zasvätil svoj život pracujúcej mládeži a jej sociálne položenie riešil zakladaním učňovských spolkov. Išlo mu o to, aby mladí ľudia získali kresťanský obraz o živote. Cieľom Kolpingovho diela bolo vychovávať z mladých ľudí zodpovedných kresťanov tak v povolaní, ako aj v rodine a spoločnosti. Kolping preukázal mimoriadnu citlivosť pre sociálnu otázku mládeže svojej doby, a preto nie čudo, že Kolpingovo dielo (Kolpingwerk) preniklo do všetkých krajín sveta. V tomto diele vládne presvedčenie, že Cirkev dáva človekovi potrebnú silu, aby mohol pracovať pre dobro spoločnosti. Náboženské presvedčenie a sociálna zaangažovanosť sa navzájom podmieňujú. Kolpingovo dielo má svoje zastúpenie i na Slovensku.
Tak Kettelerova, ako aj Kolpingova činnosť patrí do tých iniciatív, čo pripravovali cestu prvej sociálnej encyklike “Rerum novarum”. (porov. A. Rauscher, Kirche in der Welt, 3. Band, Würzburg 1998; 272 a nsl.)
Pápež Lev XIII. pochopil znamenie času, t. j. prenikanie priemyslu a ťažké položenie priemyselného robotníctva (nazývaného “proletariátom”). Reagujúc na danú situáciu, vydáva 15. mája 1891 prvú sociálnu encykliku “Rerum novarum”. Lev XIII. vedomý si svojej zodpovednosti za človeka chcel svojou encyklikou uľahčiť ťažké položenie priemyselných robotníkov. Pápež videl, že vzniká nový typ spoločnosti: odbúravala sa roľnícko-remeselnícka a stavovská spoločnosť a organizoval sa priemysel s masou vykorisťovaných robotníkov. Encyklika poukázala na negatívne javy tohto vývoja, odmietla revolučný marxizmus, triedny boj a násilnú likvidáciu súkromného vlastníctva. Encyklika požadovala spoluprácu medzi podnikateľmi a robotníkmi, spravodlivú mzdu, ktorá by stačila na obživu pre celú rodinu a napokon obraňovala súkromné vlastníctvo. Pápež vyzýval v encyklike štát, aby mal sústavnú starosť o všetkých občanov, teda aj o robotníkov, a samých robotníkov povzbudzoval združovať sa vo svojpomocných organizáciách. Popri tomto konkrétnom a praktickom obsahu (obrane práv robotníkov) encyklika znamenala aj začiatok systematickej a normatívnej sociálnej náuky Cirkvi. Encyklika “Rerum novarum” položila základy pre ďalšie budovanie a rozvíjanie sociálnej náuky, ktorá vo svetle evanjeliovej blahozvesti a na základe sociálnych princípov napomáha organizovať spravodlivý spoločenský poriadok. Základom a cieľom sociálnej náuky je dôstojnosť človeka a jeho práva. Katolícke sociálne učenie usiluje o sociálne dobro človeka, stvoreného na Boží obraz a vykúpeného Kristom. Cirkev hľadí takto na sociálne učenie spod zorného uhla spásy.
Prameňom sociálnej náuky sú prirodzený rozum a nadprirodzené zjavenie. Toto učenie sa teda opiera o prirodzený mravný zákon a o Kristovo evanjelium. V duchu Kristovho evanjelia a prostredníctvom rozumovej analýzy sa formulujú základné etické princípy, ktoré majú usmerňovať ľudské konanie v sociálnej, politickej, hospodárskej a kultúrnej oblasti života. Sociálne učenie Cirkvi si všíma, pozoruje javy hospodárskeho a spoločenského života, vo svetle evanjelia ich posúdi z hľadiska prirodzeného i Božieho zákona a určí, čo treba urobiť. Katolícke sociálne učenie je v prvom rade učením sociálnych princípov. Úlohou Cirkvi je propagovať základné mravné zásady a pranierovať ich porušovanie. Na tejto báze Cirkev pomáha budovať sociálny poriadok, v ktorom sa rešpektuje dôstojnosť človeka a jeho práva (právo na život, na rodinu, na prácu, na vzdelanie, na súkromné vlastníctvo atď.). Bez etických zásad a princípov by spolužitie ľudí bolo nemožné.
Cirkev má oprávnenú kompetenciu v sociálnych, hospodárskych, politických kultúrnych a v iných spoločenských oblastiach, lebo tu všade ide o ľudské konanie, ktoré podlieha prirodzenému a Božiemu zákonu. Človek ako ľudská osoba stojí pod prirodzeným zákonom a je zodpovedný za svoje konanie. Sociálne učenie Cirkvi posudzuje spoločenské a hospodárske vzťahy do tej miery, či tieto zodpovedajú etickým a mravným zásadám, alebo ich porušujú. Nevšíma si však vlastných zákonitostí, technickej stránky jednotlivých oblastí spoločenského života. No všade tam, kde človek vystupuje ako konajúci subjekt, jeho činnosť podlieha mravnému posúdeniu, etickej kvalifikácii.
Sociálne učenie Cirkvi stavia na týchto základných princípoch: na ľudskej osobe, na spoločnom dobre, na solidarite a subsidiarite. K nim možno pridružiť aj princíp sociálnej spravodlivosti.
Ústredným princípom katolíckeho sociálneho učenia je ľudská osoba, jej dôstojnosť a práva. Dôstojnosť človeka má svoj pôvod v Bohu, ktorý ho stvoril na svoj obraz a povolal ho k nadprirodzenému životu. Transcendentálny pôvod človeka zaujíma v sociálnej náuke popredné miesto. V podobnosti človeka Bohu tkvie i jeho sloboda. V tajomstve vykúpenia “človek nachádza svoju veľkosť, dôstojnosť a hodnotu svojej ľudskosti” (Redemptor hominis, č. 10). Človek je srdcom a dušou sociálnej náuky Cirkvi (Gaudium et spes č. 12-22). Ľudská osoba je východiskom aj pre ostatné princípy sociálnej náuky. Človek je teda nositeľom, tvorcom a cieľom všetkých sociálnych úsilí. No človekovi popri individuálnom bytí prislúcha aj sociálne bytie. Človek je spoločenská bytosť. Sám osebe nie je sebestačný, ale svoj plný rozvoj dosahuje v spoločenstve s druhými. Vzájomné vzťahy medzi ľuďmi a život celej spoločnosti sa majú budovať na princípoch spoločného dobra, solidarity a subsidiarity.
Pokiaľ ide o princíp spoločného dobra možno ho jednoducho opísať takto: Spoločné dobro je súhrn spoločenských podmienok, umožňujúcich a napomáhajúcich plný rozvoj ľudskej osobnosti všetkých členov spoločenstva. Do spoločného dobra patria tak hmotné, ako aj duchovné dobrá. (Porov. Gaudium et spes, č. 26) Hlavnú zodpovednosť za spoločné dobro nesie štát. On je garantom spoločného dobra a musí zabezpečovať občanom čo najlepšie ekonomické i sociálne podmienky. Dobro jednotlivca a dobro spoločnosti si neprotirečia. Dobro jednotlivca je doplnením dobra spoločnosti. Ak by však medzi týmito dvoma dobrami vzniklo nejaké napätie, vtedy platí zásada, že spoločné dobro celku má prednosť pred dobrom jednotlivca. Do pojmu spoločného dobra treba počítať aj náboženstvo. Štát je povinný zabezpečiť náboženskú slobodu a vytvoriť podmienky pre slobodné vyznávanie náboženského presvedčenia. (Porov. Dignitatis humanae, č. 6) No v súčasnosti spoločné dobro presahuje hranice jednej krajiny, lebo nastúpila globalizácia, vzrástla vzájomná závislosť štátov, a tak sa spoločné dobro stáva medzinárodným, budovaným na spolupráci. Celé ľudstvo na svete vytvára jednu veľkú rodinu. Jedna krajina nemôže zaistiť spoločné dobro svojich občanov, ak nespolupracuje s inými krajinami.
Solidarita, solidárnosť je ďalší sociálny princíp, čo napomáha riadiť spoločenský život. Princíp solidarity možno charakterizovať týmito slovami: Ľudia sú nevyhnutne odkázaní jedni na druhých. Pre dobro jednotlivcov, ako aj pre dobro celku ľudia nesú vzájomnú zodpovednosť. Princíp solidarity sa výstižne odzrkadľuje v zlatom pravidle u evanjelistu Matúša: “Všetko, čo chcete aby ľudia robili vám, robte aj vy im!” (Mt. 7,12). Príklad stelesnenej solidarity a lásky voči ľuďom ukázal Ježiš Kristus. On sa solidarizoval s nami; ako Boží Syn prijal ľudskú prirodzenosť; stal sa človekom, trpel a zomrel za nás. Podľa jeho príkladu sa majú jedni ujímať druhých a pomáhať jeden druhému. Takto solidarita pramení v láske k Bohu a blížnym. Človek vedomý si svojej zodpovednosti za iných sa usiluje nadviazať s nimi kontakt, aby sa spolu s nimi a v duchu kresťanskej lásky mohol angažovať za dobro v spoločnosti a za odstránenie negatívnych javov spoločenského života. Každodenný život prináša dosť príležitostí solidárne sa angažovať, napr. zasadiť sa za obranu ľudského života od jeho počatia a proti zabíjaniu nenarodených detí v lone matky, postaviť sa proti vraždeniu nevinných ľudí, prejaviť solidárnu pomoc starým, chorým a telesne postihnutým, ďalej umierajúcim hladom vo svete, nezamestnaným a pod. pápež Ján Pavol II. osobitným spôsobom vyzdvihol princíp solidarity v encyklike “Sollicitudo rei socialis” (č. 38-40) a nazval ho ľudskou kresťanskou čnosťou.
Ďalší princíp, ktorý zaujíma popredné miesto v katolíckom sociálnom učení, je princíp subsidiarity. Často sa nazýva klasickým sociálnym princípom. Slovo subsidiarita sa odvodzuje z latinského “subsidium” (= pomoc, podpora, posila). Subsidiarita označuje pomocný zákrok väčších sociálnych organizmov na prospech menších sociálnych skupín alebo jednotlivcov. Ide tu o všeobecné pravidlo, pri ktorom pomoc, podpora vychádza od vyššieho smerom k nižšiemu, napr. od štátu k rodine, pričom nadriadená autorita alebo vyššie spoločenstvo rešpektuje iniciatívu podriadených skupín a jednotlivcov. Definíciu princípu subsidiarity nájdeme v encyklike Pia XI. “Quadragesimo anno” (č. 80).
Vyššie spoločenstva majú pomáhať nižším vtedy, ak tieto nie sú schopné dosiahnuť to, čo sa od nich žiada. No nadradené spoločenstvo si nemá vyhradzovať a konať to, čo môžu z vlastnej iniciatívy a bez veľkých ťažkostí urobiť nižšie spoločenstvá (napr. rodina) alebo jednotlivci. Na báze subsidiarnosti majú štát, vyššie spoločenstvá a nadriadená autorita prispieť svojou pomocou len vtedy, ak podriadené skupiny alebo jednotlivci nemôžu splniť svoje ciele vlastnými prostriedkami. Správne aplikovaný princíp subsidiarity veľmi napomáha usporiadaný život spoločnosti.
V súvislosti s doteraz uvedenými sociálnymi princípmi katolíckej sociálnej náuky možno spomenúť dve tendencie, ktoré odporujú týmto princípom: individualizmus a kolektivizmus.
Individualizmus ignoruje akúkoľvek záväznosť a zodpovednosť voči spoločnosti. V spoločnosti vidí iba prostriedok na vlastné egoistické ciele, popierajúc sociálny charakter človeka. Na druhej strane je kolektivizmus, ktorý stavia spoločnosť nadovšetko a jednotlivca zbavuje osobnej dôstojnosti. Človek má voči spoločnosti iba povinnosti, ale nijaké práva. Oba systémy znevažujú ľudskú osobu.
Videli sme, že spoločné dobro jednotlivca i celku patrí do skupiny základných sociálnych princípov. S princípom spoločného dobra úzko súvisí sociálna spravodlivosť. Úlohou sociálnej spravodlivosti je totiž zveľaďovanie spoločného dobra. Sociálna spravodlivosť je predpokladom usporiadanej spoločnosti, lebo ukazuje, aké sú ľudské práva, ktoré treba rešpektovať, aké zákony sú potrebné, ako sa má správne distribuovať spoločné dobro a aké sú záväzky a povinnosti občanov. V duchu kresťanskej sociálnej náuky sociálnu spravodlivosť má dopĺňať sociálna láska. Súčasný svet je poznačený množstvom nespravodlivostí: bieda, hlad, nezamestnanosť, neistota života, násilie atď., a preto Cirkev nemôže tu byť pasívnym pozorovateľom, ale trpezlivo musí presadzovať a propagovať v spoločenskom živote základné sociálne princípy a sociálnu spravodlivosť.
Katolícke sociálne učenie od pápeža Leva XIII. až po súčasného pápeža Jána Pavla II. zaznamenalo značný teologický pokrok a rozkvet. Zaslúžilo sa o to jedno celé storočie početných cirkevných dokumentov so sociálnou tematikou, ktoré publikovali pápeži a ku ktorým sa pridružuje i Druhý vatikánsky koncil. Kto sa chce hlbšie venovať štúdiu sociálnej náuky Cirkvi, musí siahnuť po týchto dokumentoch:
Lev XIII., encyklika “Rerum novarum” (1891)
Pius XI., encyklika “Quadragesimo anno” (1931)
Pius X II., rádiové Posolstvo na Svätého Ducha (1941)
Pius XII., rádiové Vianočné posolstvo (1944)
Ján XXIII., encyklika “Mater et magistra” (1961)
Ján XXIII., encyklika “Pacem in terris” (1963)
Pavol VI., encyklika “Populorum progressio” (1967)
Pavol VI., apoštolský list “Octogesima adveniens” (1971)
Pavol VI., encyklika “Humanae vitae” (1968)
Ján Pavol II., encyklika “Laborem exercens” (1981)
Ján Pavol II., encyklika “Sollicitudo rei socialis” (1987)
Ján Pavol II., encyklika “Centesimus annus” (1991)
Ján Pavol II., encyklika “Redemptor hominis” (1979)
Ján Pavol II., encyklika “Evangelium vitae” (1995)
Ján Pavol II., exhortácia “Familiaris consortio” (1993)
“Gaudium et spes”, pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete II. vatikánskeho koncilu
“Dignitatis humanae”, deklarácia o náboženskej slobode II. vatikánskeho koncilu. (porov. Š. Vragaš, Základné otázky sociálneho učenia Cirkvi, Bratislava 1996, s. 167-168).
Katolícka sociálna náuka napomáha evanjelizácii v Cirkvi, je súčasťou novej evanjelizácie. Zároveň pomáha v spoločnosti riešiť sociálne problémy, odstraňovať neporiadky, nespravodlivosť, biedu a porušovanie ľudských práv. Svojím sociálnym učením Cirkev poskytuje človekovi mravnú orientáciu v každodennom živote. Uplatňovaním katolíckeho sociálneho učenia v praktickom živote sa podarí úspešne riešiť nahromadené sociálne otázky a nastoliť spravodlivejší sociálny poriadok.